Afrika

Toto je miesto kde máme najväčšiu pravdepodobnosť vidieť Gepardy - hovorím. Po chvíli auto spomaľuje a zastavujem. Klienti sa ma hneď vzrušene pýtajú: Kamil, čo vidíš ? Vidiš geparda? - nereagujem a snažím sa opakovane naštartovať. 
Po chvíli im hovorím: '' som rád, že momentálne nevidím žiadne gepardy, pokazilo sa nám totiž auto! Na prístrojovke blikala kontrolka žhavičov, štartér točil ale ani za nič nechcel naštartovať. Vytiahol som manuál ku autu. Mali sme úplne nový VW Transporter s asi 6000 km. V manuáli mi skvele poradili, ak vám bliká kontrolka žhavičov čo najrýchlejšie vyhľadajte servis. Okolo nás bola len pustina a divočina. Samozrejme ako prvé vás napadne : v poriadku zavoláme pomoc. - Lenže mi sme uprostred Safari parku v Namíbií a signál tu nechytíte ani cez lokálnu Simku. Ani jeden z pasažierov nemal ani len čiarku. OK. Následne vás ako druhé napadne - prejdem sa pár metrov/kilometrov a možno chytím nejaký signál. 
Nie neprejdeš sa! Si v Safari parku kde každú chvíľu je niekde nejaká zver. Kým sme v aute - zvieratá nás berú ako jeden objekt ale akonáhle vystúpite berú vás už ako malú zraniteľnú korisť. Prešla polhodina a okolo neprešlo ani jedno auto. OK musím niečo spraviť. Idem von a pozriem sa pod kapotu či náhodou nieje odpojený nejaký kábel. Vy prosím vás sledujte každý pohyb okolo auta. Auto je preplnené elektronikou a nič nevyzerá poškodené či vypadnuté.

Cestovanie vám do života prinesie veľmi veľa. Mne prinieslo nové poznanie, inšpirácie, uvedomenie si čo by sme si mali ceniť a prinieslo mi to aj tvrdé a nečakané skúšky a ťažké situácie. 
Jednou z nich je môj obľúbený príbeh ktorý sa udial roku 2019 v Namíbii. 
Dám vám otázku : Na akom mieste na planéte by ste za žiadnu cenu nechceli aby sa vám pokazilo auto? Napadá ma hneď niekoľko - napr. Na frekventovanej diaľnici alebo v najdrahšej krajine alebo napr. Na polopúšti v Safari parku v Namíbii 42 km od hlavnej brány. Som šoférom a sprievodcom pre moju 7 člennú skupinku kde za 21 dní precestujeme od Kapského mesta cez Namíbiu, Botswanu až do Zimbabwe k Viktoriíjnym vodopádom. Denne hltáme v priemere cez 400 km a cesty v Namíbii sú prevažne piesočné. Nachádzame sa v Etoshi v nádhernom Safari parku ktorý sa rozprestiera okolo vyschnutého jazera o rozlohe takmer polovice Slovenska. Sledujeme najvyššie púštne slony, žirafy, zebry a nechýbajú ani mačkovité šelmy. Šoférujem po parku od úplného rána do zotmenia. Sú dve hodiny pred zotmením a pred nami posledných 45 km. Všetko je ideálne naplánované, že brány opustíme tesne pred západom slnka. Po západe však v Safari parku nikto nesmie byť! Po ľavej strane máme vyprahlú pláň bývalého jazera s vysokou trávou ktorá je ideálnym útočiskom pre Gepardov a práve tých sme ešte nevideli - po pravej strane máme zas les odkiaľ valcujú nové cesty 5m slony.

Toto je miesto kde máme najväčšiu pravdepodobnosť vidieť Gepardy - hovorím. Po chvíli auto spomaľuje a zastavujem. Klienti sa ma hneď vzrušene pýtajú: Kamil, čo vidíš ? Vidiš geparda? - nereagujem a snažím sa opakovane naštartovať. 
Po chvíli im hovorím: '' som rád, že momentálne nevidím žiadne gepardy, pokazilo sa nám totiž auto! Na prístrojovke blikala kontrolka žhavičov, štartér točil ale ani za nič nechcel naštartovať. Vytiahol som manuál ku autu. Mali sme úplne nový VW Transporter s asi 6000 km. V manuáli mi skvele poradili, ak vám bliká kontrolka žhavičov čo najrýchlejšie vyhľadajte servis. Okolo nás bola len pustina a divočina. Samozrejme ako prvé vás napadne : v poriadku zavoláme pomoc. - Lenže mi sme uprostred Safari parku v Namíbií a signál tu nechytíte ani cez lokálnu Simku. Ani jeden z pasažierov nemal ani len čiarku. OK. Následne vás ako druhé napadne - prejdem sa pár metrov/kilometrov a možno chytím nejaký signál. 
Nie neprejdeš sa! Si v Safari parku kde každú chvíľu je niekde nejaká zver. Kým sme v aute - zvieratá nás berú ako jeden objekt ale akonáhle vystúpite berú vás už ako malú zraniteľnú korisť. Prešla polhodina a okolo neprešlo ani jedno auto. OK musím niečo spraviť. Idem von a pozriem sa pod kapotu či náhodou nieje odpojený nejaký kábel. Vy prosím vás sledujte každý pohyb okolo auta. Auto je preplnené elektronikou a nič nevyzerá poškodené či vypadnuté.

Po hodine prechádza okolo prvé auto, zastavil pri nás a požiadali sme ich nech si uložia aktuálnu polohu a nech nás pri opúšťaní parku nahlásia a zavolajú k nám pomoc. Nech som to akokoľvek počítal vychádzalo mi to, že pomoc k nám príde až po západe slnka - ak vôbec. Slnko zapadalo a ja som klientom povedal, že ak niekto potrebuje ísť na potrebu tak jedine teraz! Po západe už nikoho vonku nepustím. Medzi nimi som bol aj ja - na nejakú diskrétnu vzdialenosť sme sa moc nehrali a boli sme tak max 4 m od auta. Za sebou som mal len dlhú pláň s vysokou trávou a hlavou mi behalo akou rýchlosťou bezí gepard a akou ja. Padla tma! Okolo nás za posledné dve hodiny nikto neprešiel. Začal som ich pripravovať na to, že budeme spať v aute a ráno cca o 9 tej nás niekto znovu nájde. Dôležité je, že máme v aute vyše 10 litrov vody pre 8 ľudí a máme aj teplé mikiny pre prípad chladnej noci. V polopúšti sa vám behom noci môže teplota zmeniť aj o 30 stupňov. 

Sú dve hodiny po západe slnka, my sedíme v pokazenom aute, snažíme sa vtipkovať a smiať sa na našej situácií a každý z nás zažíva intenzívny prítomný okamih. Po pomoci ani náznak, všade len čierno čierna tma a počujeme len lámanie stromov. Po chvíli mi Milan hovorí, že si už pred hodinou mal pichať inzulín, ktorý má na hoteli. Začalo mu byť zle - uvedomoval som si, že noc v aute by preňho mohla byť ťažká. 

V diaľke vidím svetlá auta - YES super to bude naša pomoc. Po 3,5 hodinách od poruchy k nám prichádza pomoc. Vezmite si úplne všetky veci z tohto auta - toto auto už totiž možno neuvidíme. Nasadáme do Safari Jeepu s plátenou strechou a sledujeme len spanilú jazdu nášho rangera. V tom asi v 60 km/h rýchlosti šofér prudko šlapol na brzdy. Priamo popred auto prebehli Impaly a zebry a ranger nám iba kričí ……….. (mačka) o pár sekúnd v prachu sme zazreli šprintujúcu (mačku). Tak takýto zážitok by sme si nevedeli ani kúpiť! Máme privátne nočné safari - všetci sa smejeme a užívame si netradičný zážitok. Po hodine prichádzame na … miesto? Prichádzame k Namutoni Lodge - im totiž turisti nahlásili, že máme poruchu. No my sme sa potrebovali dostať na Namutoni Gate. Keď to vysvetľujem rangerovi on len na mňa zo zvýšeným hlasom: Vy nieste naši hostia? Tak to potom nieje záchranná akcia ale Safari Ride. Za našu záchrannú akciu za 42 km transfer si vypýtal 450 EUR. Koľko? Hovorím mu. Alebo sa tu môžete ubytovať a budete to mať zadarmo. - Ubytovanie by nás pre 8 stálo dva krát toľko. OK povedal som mu, že zaplatím 450 EUR ale iba ak nás dostane z parku von. On len pokrútil hlavou, že to nieje možné pretože na bráne už dávno nikto nieje. Začal som sním vyjednávať, že mu nezaplatím ak niekoho nezavolá naspäť do práce a nepôjde nám otvoriť bránu von z parku. Po 10 minátach naťahovania nás usadil do auta a povedal, že za 20 min. Nám niekto príde otvoriť bránu, medzičasom som volal do nášha hotela, aby nás prišli vyzdvihnúť k bráne a požiadal som ich aby pre klientov odložili aspoň nejakú večeru. Prichádzame k bráne vysokej asi 10 metrov - cítil som sa akoby sme vstupovali do Jurského parku. 

Prestúpili sme do hotelové Vanu a asi o pol 11 v noci prichádzame na Hotel - bez auta ale živý zdraví a dokonca neostaneme ani hladní. Celá kuchyňa aj s peronálom nás počkal s teplou večerou. 
Po večeri sme si dali krátky briefing čo nás čaká zajtra. Zajtra nás má podľa plánu čakať ďalšie poldenné Safari aj napriek tomu, že nemáme auto s ktorým by sme sa tam dostali - máte to zaplatené a ja vám vybavím zajtrajšie Safari.

(Najbližšie sekundy trvali ako minúty. Položil som si otázku: "Žil by som život inak, keby som vedel, že dnes je môj posledný deň?" Spomenul som si na zážitky po škole, na svoju cyklistickú kariéru, na to, ako som sa dostal k sprevádzaniu, na to, ako mi jednoduché "áno" zmenilo život – kde som taktiež bojoval v rumunských horách. Celý svoj život som si žil štýlom "Choď Ďalej Ako Dovidíš". Užíval som si každý úspech, bezhlavo sa vrhal do životných príležitostí a na všetko som odpovedal ÁNO!

Vlastne celý svoj život som si žil podľa seba, podľa svojho sveta a svojich pravidiel. Keď som sedel na tej palube, uvedomil som si, že som svoj život nepremrhal. Už od školy som si išiel za svojimi snami a cez tvrdé skúšky sa prepracovával stále ďalej a ďalej. Cestoval som po Európe či Afrike a zažil toho viac ako niektorí 50-tnici. A aj napriek vedomiu, že dnes zomriem vo veku 25 rokov, ostal som pokojný. V tú chvíľu som prijal smrť. Myslel na rodinu a ďakoval za to, že som mohol žiť tak krásny život.

Dostal som šance, dostal som varovania, no napriek tomu som sa rozhodol nastúpiť – možno je to tvoj osud, možno ti to malo ukázať, že nikdy si nikoho nestretol, kto by ti povedal, ako dlho tu budeš  a tak máš žiť život naplno, kým môžeš.

A v tú chvíľu na tom sedadle som si uvedomil, že aj keby som mohol vrátiť čas, nezmenil by som na ňom nič! Keďže po 6 rokoch píšem tento článok, je jasné, že k tretiemu voľnému pádu na runway nedošlo. Aj keď pristátie bolo najtvrdšie, aké som dodnes zažil. Dnes mám za sebou už 99 letov, no tento let si budem pamätať navždy. Nie preto, že bol najstrašnejší, ale preto, že ma oslobodil.

Od toho dňa sa nebojím smrti. Užívam si okamihy s vedomím, že neviem, dokedy tu budem a že spoliehať sa na to, že mám ešte fúru času na všetko, je vlastne len taká sebaklamná ilúzia. Smrť nie je zlá – horšie je, že niektorí ľudia ani nežijú. Len prežívajú to isté roky a roky. A ak by som si mal vybrať medzi dlhým a nudným životom alebo kratším, ale naplno prežitým – vybral by som si ten, ktorý žijem doteraz s myšlienkou a životným štýlom "CHOĎ ĎALEJ AKO DOVIDÍŠ" a to každúčký deň a po celý život.